Mám ho v spomienkach ako puberťáka a jeho oči hrajúce šibalstvom pri všetkom, čo robil. Ako sa vehementne bráni, že teda on na školskej akadémii s dievčaťom tancovať ne-bu-de!
A o pár rokov už ho vidím ako parketového leva, ktorý vykrúca jednu za druhou.
Budem si ho pamätať, ako pripravuje ražniči na stanovačke a potom, ako mi šepne, že z tohto jedla je najlepšia cibuľa, a preto jej na špajdľu nastrká veľa. A ešte dlho do noci súka jeden vtip za druhým a nás ostatných bolia bruchá od smiechu.
Potom mi zmizne na pár rokov z očí, keď sa opäť pripomenie svadobným oznámením. Mnohí vtedy dvihnú obočie od prekvapenia. Napriek veľkému kruhu obdivovateliek si vybral....Dobre teda, radšej nesúďme.
Potom civiem, že rukami ako lopaty obratne vymieňa plienku svojmu synovi.
Jeho oči prekypujú pýchou novopečeného otca. S láskou podáva dieťa na kojenie manželke pohodlne uvelebenej v kresle. Pár rokov sa pokorne teší zo svojho šťastia pri milovanej žene a deťoch.
Strih.
Mladá žena chcela viac. Lenže on nebol na luxus, módne trendy, exotiku. Toto jej nevedel zabezpečiť, tu jej nevedel vyhovieť.
Delete.
Začínam vymazávať spomienku na oklamaného muža. Na muža bez iskry v očiach, letargického, bez záujmu o čokoľvek.
Na muža ubitého ako pes, pretože si žena vymyslí sto dôvodov, prečo nesmie vidieť svoje deti.
Určite si nespomeniem, ako sa potáca po ulici.
Pred mojím zrakom sa nikdy nevybavia mútne oči bezmocného muža, ktorého odmietajú vlastné deti.
Muž, z ktorého ostal iba šedý tieň. Troska.
Budem fandiť jeho synovi. Teraz ešte stojí skrytý za ker pri plote cintorína a tvári sa, že k dianiu naokolo vôbec nepatrí.
Raz dospeje a pochopí komplikovaný svet dospelých. Príde zapáliť sviečku na hrob otcovi, ktorý nebol taký silný, aby dokázal žiť bez toho, čomu veril a koho miloval.