Prechádzala som sa so sestrou po bratislavskom korze, keď nám zrak padol na dve staršie dámy - niečo medzi 60 - 70. Práve sa dohadovali, že si sadnú do neďalekej kaviarne.
Dívali sme sa na dve šmrncovné Rakúšanky ako tie obligátne nemé tváre na nové vráta. Ženy boli neprehliadnuteľné vysoko vyčesanými blonďavými účesmi a odeté v bielych nohaviciach. Jedna mala bledomodrú blúzku, druhá cukríkovo ružovú a plno šperkov.
- Myslíš na to, čo ja? - pýta sa sestra.
Jasné, že som myslela.
Mysleli sme na obe naše babky, ktoré sme si nevedeli predstaviť v bielych nohaviciach, o cukríkovej blúzke ani nehovorím. Ani jedna z našich babiek nechodila prostovlasá. Šatku z hlavy nezložili ani v najväčších horúčavách. Chodili stále odeté v čiernom, alebo prinajmenšom v niečom šedom, v tmavom. Jediný šperk na ich mozoľnatých rukách bola tenká svadobná obrúčka, ktorú nosili iba do kostola. Keď teraz pozerám ich fotky, v päťdesiatke mi pripadajú byť rovnako staré ako v sedemdesiatke.
Spoločnosť sa za 20 rokov veľmi zmenila. Šesťdesiatničky aj u nás sú šmrncovné. Od tých rakúskych sú takmer na nerozoznanie.
Len ten dôchodok....
Ten dôchodok!!!